Ahoj Laco, to nie je zrovna včera čo sme boli naposledy v kontakte. Dúfam, že sa ti darí a hlavne zdravie slúži. Čo sa týka Dana, bohužiaľ, všetky staré fotky mám u rodičov na SK. Ale jednu predsa mám. Je na nej Dano, Ivan Brzý a Ja. Foto je z Francúzka (Calanques), myslím, že z roku 96. Neviem úplne za akým účelom, ale o Danovi by som napísal toto: Dano začínal s lezením začiatkom 90-tych rokov ako mladý teenager. Patril asi k poslednej generácii lezcov, ktorá začínala lezenie v kopačkách podlepených “mechovkou“  a ktorá zažila príchod umelých lezeckých stien na Slovensko. Možnosť celoročného tréningu vtedy prispela k jeho výkonnostnému zlepšeniu, aj keď  “preglejka“ nebola nikdy Danovou srdcovkou. Väčšinu času trávil v prírode.

Calanques Stano Riljak a Dano

V 90-tých rokoch patril Dano k absolútnemu jadru športového a sociálneho diania v klube. Svojimi aktivitami výrazne prispel k rozvoju a propagácii lezeckých oblastí v okolí Považskej Bystrice.  Dano mal  “oko“ na fotografovanie (pozn. mne fotil svadbu ). Asi najlepším dôkazom jeho vzťahu ku skalám, ale aj jeho kreativity a grafického talentu sú jeho úžasní, ručne ilustrovaní sprievodcovia lezenia po slovenských skalách. “Dago“ bol fantastický kamarát a je večná škoda, že tu už s nami nie je.

Lezecká trojka Stano, Dano a Ciťo – Avignon 96

PS: Je podvečer a ja sa unavený klátim do kresla. Leto už vyhralo na plnej čiare a izbu zalieva mäkké slnečné svetlo. Cez pootvorený balkón dnu prenikajú tlmené zvuky mesta a za oknom sa vietor jemne pohráva s korunami starých javorov. Vypínam … myšlienky v hlave urobia zopár skokov a som zrazu niekde inde. Ostáva so mnou iba slnečný podvečer a tlak sedačky na moje telo. Sedím vedľa Dana v jeho starej červenej Škode MB. Okno je naplno stiahnuté. Rukou vystrčenou z okna ohmatávam proti prúd teplého júlového vzduchu. Oči mi zablúdia na spálené predlaktie. Už začína štípať. Pozriem vedľa na Dana. Jeho slnko miluje a jeho do hneda opálene ruky a ramená kontrastujú s bielym tielkom. Volant drží jednou rukou a auto uvoľnene smeruje dolu Považím popri Hričovskom kanáli. Na tvári ma spokojný výraz. Veľa nehovoríme, sme príjemne unavení, telá ponorené v sedačkách. Vychutnávame si jazdu a výhľad na krajinu. Tu sme doma, tu to poznáme! Počúvame hudbu ružových floydov. Dano urobil upgrade asi 30 ročného veterána a do auta namontoval kazeťák a repráky, najväčšie aké mohli dvere starého auta ešte prijať. To sa občas posťažuje a hlboké basy tvrdohlavo kontruje plechovou rezonanciou. Deň sme strávili lezením v Súľove a už sa tešíme, ako sa ponoríme do chladnej vody Beňovskej nádrže. Je nám fajn. Hlavy nám tak akurát zaťažujú myšlienky typu „kam vyrazíme liezť zajtra? Asi niekde, kde je dlho tieň.“ To má ale čas. To sa v kľude dorieši aj večer, na pive “u Pepa” … Yeah … Life is easy, life is good my friend.

Stano Riljak