S Danom sme vyrastali na rovnakom sídlisku, takže sme sa poznali od detstva. Ja som býval na šiestom poschodí, Dino Kuráň na osmičke a Dano vedľa v paneláku zhruba 40 m od nášho vchodu. Danove lezecké začiatky sú spojené s partiou z priemyslovky.
Keď som začal liezť, ja a Stano Riljak sme boli ako lezecké dvojičky, Dano bol ako náš starší brat. Keď si na to spomeniem, fungovali sme ako rodina, keď sme neboli na skalách alebo v hale, tak sme spolu pozerali video alebo sme trénovali na doske „ visí na prstoch“, hrazdu… Mali sme všetci rovnakú dosku, tak sme chodili trénovať na striedačku a zanechávali intenzívnu pachovú stopu v bytoch našich rodičov.
Jedna z prvých ciest, ak nie prvá, čo Dano urobil, je „Mexico“ obtiažnosti +7/-8 na Vlne. Mexico bola prezývka z detstva, ktorú dostal v čase majstrovstiev sveta vo futbale v Mexiku (zásluhou jeho otca). Až pri lezení sme ho začali volať Dago, Dagušo… Dano je v lezeckej obci známy hlavne ako autor lezeckých sprievodcov, stavbou druhej lezeckej steny ešte v starej hale T-19. No nemôžem zabudnúť na cesty, čo spravil hlavne v oblastiach Manínov a Priedhorí. Pamätám si, keď vyliezol pre mňa jeho najkrajšiu cestu „Tobogán“ 9 na bielej stene, ako sa na nej vytrápil kým ju preliezol, alebo „Beruško zaspívej aneb parťácka“ 8 v Priedhorí. K názvu cesty „Beruško zaspívej“ doplnil „aneb parťácka“ po tom, čo sme boli pohádaní, aby to vyžehlil. No a bolo po hádke. Keď vyliezol „Danovu“ za -9, práve som prišiel z pieskov z Ádru, bol som rozlezený, ale na cestu za -9 na prvú šupu som si neveril, dal som si horné lano a staré Ninje, čo mi dal Dino, s tým, že v kľúčovom mieste mi poradí. Dano mal neuveriteľný cit nájsť najľahšiu variantu prelezu a jeho štýl mi vyhovoval, lezecky som mu úplne dôveroval, v ceste mi povedal, čo mám robiť a tak som dal Danovu na prvý raz, len bohužiaľ z horným lanom.
Dago bol pôžitkár
Dano bol človek, ktorý miloval život, vedel si ho užiť, miloval lezenie, lezeckú komunitu, lezeckú akciu si v tej dobe bez Dana neviem predstaviť. To ako si on užíval jedlo…. On a jeho špekačka, čo opekal večer pod skalou, to boli kulinárske orgie. U nás doma v kuchyni mi vysvetľoval pomer chleba a salámy a to čo písal Juro o Kavenkách….
Spolu sme spravili vodičák, koncom roka 1992. V tých rokoch bol správcom haly nelezec, nespomínam si na jeho meno. Dano sa sním dal hneď dokopy. Pán mal starého rozbitého žigulíka, no šrot. Dano ho od neho vydrankal, aby mu ho požičal na cestu do Bouxu vo Francúzsku. Celú zimu ho opravoval v hale s Romanom Ripkom. Po tom ako ho opravili, bol som sa na ňom odviesť a takmer som ho nabúral, lebo nefungovali brzdy. Keď vyrazili, už cestou do Trenčína museli dolievať olej, za Trenčínom to už niektorí v aute chceli otočiť, ale Dano to ustál… V Rakúsku už bola spotreba oleja väčšia ako spotreba benzínu, takže niekto miestny im ho pomohol provizórne opraviť a na takto polepenom aute prešli pol Európy. Dano celú cestu odšoféroval sám a to s 3–mesačným vodičákom…obdivuhodné…
To bola doba, keď bol Dano, podľa mňa, lezecky na vrchole. V Bouxe liezol s Dinom a boli momenty, keď sa mu zadarilo byť lepší, a to je čo povedať. Bolo to rok alebo dva po tom, čo mal otvorenú zlomeninu po páde na Ošarpancoch. Dano bol ten typ, čo necúvol a lezenie nenechal. Miesto toho začal intenzívne trénovať, ešte so sadrou na nohe robil „ vysí na prstoch “ , hrazdu, a úplná paráda bola, keď o paličke chodil hrávať biliard.
Dano trénoval aj s dlahou na nohe
Skrutky v nohe mal dlho, vôbec by som sa nečudoval, že ich mal aj na lezení v Bouxe. Ja som s ním bol vo Francúzku liezť 2x. Po prvom zájazde prišiel z Francúzka ako vojnový veterán z rozbitými okuliarmi – iba s jedným sklom a s rámom na špagáte. Druhýkrát do Francúzka som išiel po vojne, bol som úplne švorc a Dano mi vtedy požičal 5000 sk, aby som vôbec mohol ísť. Na toto obdobie mám nezabudnuteľné spomienky, nemalo to chybu.
Balenie na zájazd do Francúzska vedľa Danová červená legendárna škodovka
Takmer som zabudol, keď bol Dano liezť v západnej stene Lomničáku, pri zostupe podvečer na Skalnatom plese, našiel foťák – zrkadlovku, na tú dobu „raketu“. No a tak začal fotiť…a vďaka svojmu umeleckému nadaniu fotil výborne…, okrem iného mi nafotil svadbu a zhostil sa toho ako profík.
Bolo to na konci augusta, bol si požičať plutvy na dovolenku do Chorvátska, že keď sa vráti, pozrieme fotky…. už sme sa nestretli. Často na Dana spomínam, niekedy mi ho pripomenú situácie, ľudia, chovanie niekoho…Niekedy sa pristihnem pri myšlienke, čo keby?
Lubo Svitek – Ciťo