Tento krátky príbeh Vám píšem ja, Jeleň, vlastným menom Juro Malgot.
Takže kto to bol vlastne Náčelník? Náčelník (Noro Gero) bol hlavne chalan s ktorým som zhruba od svojich piatich rokov vyrastal a vytvoril s ním v podstate súrodeneckú dvojicu, ale bol to aj perfektný človek, s ktorým som zažil krásne časy. Bývali sme v jednom vchode v paneláku pri 1. ZDŠ, ktorú sme aj navštevovali. Čo si pamätám, od decka by sa dal charakterizovať dvoma EX. To znamená exot a excentrik. Samozrejme ja som nechcel zaostávať, čo väčšinou končilo rôznymi prúsermi doma alebo v škole.
Naše cesty sa dočasne rozišli, keď sme sa presťahovali do rodinného domu na Hlinách, ale nie nadlho, lebo asi za 1,5 roka sa presťahovali aj Náčelníkovci a zhodou okolností o dve ulice nad nás. Takže príbeh pokračoval ďalej. To znamená každodenné návštevy školy, chodili sme pešo na Lánsku, ale hlavne návraty zo školy, ktoré sme si spestrovali chytaním jašteríc na brehu Domanižanky, alebo pstruhov. Vtedy ešte boli, dokonca aj raky. Po príchode domov sme sa snažili vždy rýchlo zdúchnuť, dokým ešte neboli fotrovci doma, aby sme nemuseli písať úlohy alebo robiť domáce práce – večer sme si to zlizli. Naše kroky viedli buď na Čierne háje, alebo Helenu. Prípadne sme sa túlali po stavbách na rozostavanom sídlisku Hliny, ktoré ponúkali nespočetné možnosti zábavy.
Ako išiel čas, začali sme v sebe objavovať lásku k zvieratám a prírode, ktorá vyústila v to, že sme sa začali venovať turistike. Najskôr na okolí, Manín, Javorníky, neskôr Slovenský Raj a Tatry. No Náčelníkovi to nestačilo a raz prišiel s nápadom, že by sme mali skúsiť niečo vyliezť. Našou prvou destináciou bola skala nad Moštencom, kde sme sa liepali len tak bez lana a bolo to fakt husté. Neskôr prišiel s tým, že by sme sa mali istiť a že ideme na Prečínske skaly (Brontosaurus). Vyzbrojení konopnými lanami hrúbky cca 3 cm sme sadli na môjho Pioniera a šli sme. Bolo to o držku!
To už sme navštevovali strednú školu. Ja v Žiline, on v Dubnici, kde natrafil na jedného chalana, ktorý sa trochu venoval lezeniu a mal šajnu aj o istení a lezeckom výstroji. Takže sme kúpili lano, osmičky, karabíny, sedačky nám ušil niekto v Dubnici z bezpečnostných pásov auta a poď ho do Manínskej. Začínali sme na Veľkom Maníne nejaké „choďáky“ s vrchným istením a postupom času sme sa dostali až k ceste Mladé vtáky, ktorú sme nacvičovali a nakoniec aj vyliezli. Vtedy sme prvýkrát stretli „oficiálneho lezca“ z oddielu. Bol to sám veľký Janko Hraško, ktorý nás hneď dojebal, že čo tam robíme a že či chceme, aby sa stal nejaký prúser. Zároveň nás pozval na schôdzu oddielu, ktorá bývala, mám taký dojem, každý týždeň na Sparte. Takže to bol v podstate začiatok nášho seriózneho lezenia a vstup do Horolezeckého oddielu.
Marian Hanták(Kolibrík), Roman Ripka (Pipugáj), Noro Gero (Náčelník)
Písal sa rok 1987 a Náčelníka čakali posledné dva roky života. V oddieli nás prijali perfektne a začali nás zasväcovať do tajov lezenia a požívania alkoholických nápojov. V tých krásnych časoch a našom mladom veku sa to dalo v pohode skĺbiť. Vekom nám boli najbližšie Švošo s Pipugájom, ktorí tvorili lezeckú dvojicu a s nimi sme mali bližší vzťah aj mimo oddielu. Z Pipugája sa stal môj najlepší priateľ a spolulezec, ktorému som bol vďaka mojej výkonnosti skôr na obtiaž.
Rád spomínam, ako nás medzi seba prijali v podstate všetci členovia oddielu, bez ohľadu na to, že sme boli noví a mladí. Nedá mi nespomenúť mená ako Hraško, Efo, Brzoš – Tato, Vlado Valach, Bouchač, Juston, Robo Kukučka, Makšovci, Kolibrík, ale aj starší bardi Fero Piaček, Jaro – Lev – Zábojník a hlavne Lacko Makay senior. Koho som opomenul, nech mi prepáči. Skrátka, boli to nádherné časy mladosti a priateľstva. Nezabudnem na tie víkendy, keď sme ráno o 6.30 hod. pri Čedoku nastúpili na päťku a išli sme liezť. Celá banda. Vždy sa niečo poliezlo, pokonzumovalo a išlo sa domov. Alebo aj nie. Boli to časy, o ktorých sa súčasným mladým členom oddielu môže asi len snívať.
Ale aby som neodbočoval. Aký bol Náčelník lezec? Ťažko hodnotiť s ohľadom na jeho krátku lezeckú púť. Bol atletický typ, Dinovho somatotypu, akurát s väčším svalovým objemom, takže strašne silný, ale nie až tak technický, skrátka čo už chytil, to nepustil a nejako to vyhákoval. Na skale dokázal v tom čase liezť RP nejakých 7 – 7+, ale názvy ciesť si už fakt nepamätám. Odjakživa inklinoval k horám, k ťažkým podmienkam a publikované knihy z Himalájskych expedícií úplne žral.
Píše sa rok 1989. Leto. Oddiel organizuje expedíciu na Fanské hory. Náčelník sa ma celý nadšený pýta, či ideme. Ja jeho nadšenie nezdieľam. Skrátka je to na mňa moc a ani sa v Horách nevidím. Vyslovujem obavu, či je to rozumné ísť na výpravu bez predošlých skúseností s lezením v Horách. Bol rozhodnutý. Jeho rodičia boli z toho na prášky, ale čo, mal dvadsať rokov. Júl 1989, jedného dňa poobede prichádza Náčelník aby sa rozlúčil pred odchodom. Podávame si ruky, prajem mu všetko dobré a prosím ho, nech si dáva bacha. Ja na druhý deň odchádzam na podnikový zájazd do Bulharska s tým, že sa vrátim o cca 2 týždne skôr ako on.
Môj návrat z Bulharska. Čakám kedy sa vráti Náčelník a s chalanmi pri pive uvažujeme, že ako sa asi má. Prichádza pohľadnica s fotkou hotela Samarkand, na ktorej mi Náčelník kostrbatým písmom píše: „Som nasratý, lebo mi nechcú dať nažrať v krčme, lebo mám krátke gate.“ No paráda, hneď mám dobrú náladu a aj s chalanmi sa na tej pohľadnici smejeme.
Chodím do roboty, jedného dňa ma volajú do kancelárie. Juro, máš telefón. Zdvíham slúchadlo. Volá mi moja krstná mama a oznamuje mi – Noro sa zabil. Prestávam vnímať, rúca sa mi svet. Za mesiac rukujem. Do piče. A čo bolo ďalej? Nespočetné návštevy Norových rodičov a sledovanie ich neskutočného utrpenia a môj odchod na Základnú vojenskú službu. Takže tak.
Jeleň