Keď nie je s kým liezť, beriem na túru manžela

Každý týždeň sa opakuje rovnaký scenár. Od pondelka do piatku zháňam spolulezca do Tatier. Tento týždeň neúspešne a tak mi robí spoločnosť manžel. V Poprade sme kúpili boty, nastavili mačky a mohlo sa vyraziť. Vybrala som žľab do sedla nad červeným žľabom z Mlynickej doliny. Tento žľab som si vyhliadla už niekoľko rokov dozadu, keď som naň pozerala z vrcholu Mlynického Soliska. Fascinovane som sa naň dívala s myšlienkou „raz ho vyleziem“ a tá chvíľa nastala. Počasie ako z pohľadnice. Žľab je celý vysnežený, ale bohužiaľ o firne môžeme snívať. Dupeme kyprý sneh a keďže lano nie je treba, chceme vystúpiť, kým slnko zasvieti do žľabu. Dnes má fakt silu, pripomína mi už jar. Zostupujeme hneď vedľajším žľabom vedúci na Prednú Baštu. Tu je ku podivu tvrdšie, a keďže sa Radkovi robia papuče na mačkách, spúšťam ho po lane.
Pekný deň za nami! Neuveriteľné, na chodníku je súdok s vareným punčom s kasičkou. Privítame aj my toto milé pohostenie a dúšok teplého nápoja nás naozaj osviežil. Zdá sa, že do hôr neprestali chodiť dobrí a poctiví ľudia :o).
Túra:
27.1.2018
Sedlo nad Červeným žľabom, žľabom z Mlynickej doliny, I, solo
Spolulezec: Radek Brožák

Peťa Brožáková

Pridaj komentár