Keď sme plánovali cestu do USA, tak sme toho o tamojšom lezení veľa nevedeli. Nepoznali sme lezecké oblasti, mali sme len hmlistú predstavu z pekných fotiek. Na jednu oblasť sme však narážali v lezeckých článkoch znova a znova: Nevada – Red Rock. Právom sme teda očakávali, že to bude jedna z najlepších oblastí, ktorú navštívime.
Jedným z problémov populárnych oblastí sú obsadené kempy, rezervované na dlhú dobu dopredu. Po dlhom pátraní v komentároch na stránkach Mountain Project našiel Jurko jedno miesto “len” hodinu autom od vstupu do parku Red Rock. Druhou variantou bolo spanie v Las Vegas. A tak sme radšej brali tu prírodu – po dvoch mesiacoch v aute sme už predsa len boli čisto prírodne-naftoví ľudia.
Lezenie ma opäť zaskočilo, odlišnosť skaly bola i po tom všetkom, čo sme videli zarážajúca. Skaly boli krásne červeno-oranžovo-belasé, druh piesku, ktorý som inde nevidela. Jurko sa hneď pustil do obrovského previsu, ja som radšej zostávala v kolmom sklone so žiletkovými lištami. Kedže nám prvý deň bolo celkom chladno, druhý deň sme sa vybrali do sektoru zaliateho slnkom. Nemali sme však dostatok vody, takže sme po par hodinách utekali, lebo guma lezečiek zostávala na stupoch.
Po dlhom prehováraní som Jurka presvedčila, že sprcha bude potrebná a tak sme sa vybrali do Las Vegas na restday. Dopriali sme si luxus lacného kempu za 18 dolárov na okraji mesta, kde mnohí obyvatelia žili celý život. Jeden deň sme strávili túlaním po meste. Manolo navštívil kasíno, ja som si prvýkrát zahrala automaty, ale bez úspechu (našťastie, ešte by ma to začalo baviť). Ešte sme Red Rock venovali dva dni a potom sme usúdili, ze oblasť síce zaujímavá, ale nie naša srdcovka a pobrali sme sa cez Death Valley do Californie.
Navštívili sme mesto Bishop, známe najmä medzi bouldristami. Parádny kemp za 2 doláre na noc bol plný prívržencov tohto športu. My sme však navštívili oblasť Owens River Gorge. Bolo to také zaujímavé údolie rieky obsiate vysokými tmavými skalami, ktoré končilo pri vodnej elektrárni. Jeden Kanaďan, ktorý vykrmoval Manola, cítil ľútosť nad tým, že musíme liezť na tak hnusnom mieste ako je Owens. A nám sa tam tak páčilo. Cesty dlhé, vytrvalostné, rôzneho charakteru – boulder, previsy aj kolmáče.
Ale zima a poletujúci sneh nás vyhnali na pár turistických výletov do pohoria Sierra Nevada a nakoniec sme usúdili, že liezť v Californii v teplotách okolo 0 nie je to, čo chceme a naša púť pokračovala. Navštívili sme oblasť New Jack City, kde sme videli mŕtvu tarantulu. Hneď som mala jasno, že musíme preč. Po ceste odtiaľ sme pichli gumu na aute a strávili pol dňa u mechanika.
Keďže nám zostával ešte nejakých čas do konca, rozhodli sme sa dať Red Rock druhú šancu. Už psychicky pripravení na charakter lezenia sme si toto miesto začali užívať. Slniečko, pohodička, Red Rock je proste pecka. Jurko zabojoval a preliezol jednu velmi výživnú 9-tku. Navštívili sme opäť Las Vegas, pozreli sme si vystúpenie Cirque du Soleil a zistili sme, že spať na parkovisku v kasíne nie je najlepší nápad. Najmä vtedy, keď vám hrá celú noc jedna vianočná koleda a dýchate krásny garážový smrad.
Čas odletu sa blížil, a tak sme sa vydali na cestu z Red Rock do Kalifornie cez Joshua Tree.
Tri posledné dni sme si dopriali v kempe na pláži neďaleko Malibu. Teplota na kúpanie nebola, ale Manolo mal obrovskú radosť z veľkého pieskoviska. Pri hraní sa najedol piesku a dva dni pred odletom celu noc vracal piesočné kôpky. Aby nebolo stresu na záver málo, deň pred odletom sa nám pokazilo auto. 100 km od Los Angele sme zháňali servis, ale nakoniec to tátoš zvládol až do požičovne. Poslednú noc sme si dopriali prvýkrát spanie v posteli v Moteli 6. Ďalší deň sme už len zakývali slnku; príletom do Európy sme sa ponorili pod deku oblakov a slnko sme videli až na jar.
Lucka&Juro