Stratené veže – sprievodca z roku 1984

Sprievodca nemusí byť len o suchom konštatovaní faktov . Môže to byť aj dielo s poetickým nádychom. Taký je aj úvod k sprievocovi z roku 1984. Časť tohto textu si môžete prečítať nižšie. Celého spriedcu zas tu. Pokračovať na Stratené veže – sprievodca z roku 1984

V zime je Zima

Predpoveď na víkend je dobrá, až vynikajúca. Voľba padla na Veľkú studenú dolinu. Konečne si vyleziem Teschlera na Východnú Vysokú. Je to ľahšia cesta, v ktorej sa vzájomne spoznáme s novým spolulezcom Júrom.
Ešte večer máme info zo steny, že podmienky v Kupole boli biedne. Veľmi ma to nepotešilo, napriek tomu plán nemením. Ráno je ešte jasno, nastupujeme do steny a za nami akoby sa uzavrel vstup, keď sa hmla rýchlo natlačila do doliny. S ňou prišla zima a začal poletovať sneh. Naša línia je jasná, a tak nemáme problém s orientáciou. Narovnali sme cestu Teschlerovcov priamo pod komín skalným vhĺbením. Kľúčová dĺžka viedla komínom. Päťkové kroky v trojkovom terén sú zaujímavé a výlez do mäkkého snehového vankúša na morále nepridával. Cesta vedie ďalej po rampe, ktorá končí prudkým zrázom a pokračuje zhruba 10 metrov pod nami. Počasie vôbec nie je lezecké. Rampa zhora vyzerá nepríjemne, exponovaná úzka snehom zasypaná. Zvažujeme zlaniť až dole. Obaja cítime, že to nechceme vzdať, je okolo obeda a sme zhruba v polovici. Po 10 metrovom spuste sme optimistickejší a predsa len to skúsime. Pár krokov cez exponované miesto a sneh na rampe je dobrý. Čo sa ale nedá povedať o počasí. Doliezam k Júrovi, fučí, všade sa sype sneh a hmla je čoraz hustejšia. Rýchlo beriem veci a traverzujem do žľabu. Cestu doliezame na hrebeň Puškášovým variantom. Zlý sneh naznačuje, že sa blížime na hrebeň.

Čas hodne pokročil. Skalný výšvih na hrebeni som vzdala a posielam dopredu Júru, dnes mu to ide. Prudký vietor a mráz sa dostáva k slovu, všetko je namrznuté, dokonca aj moje brýle a tak nič nevidím. Takúto zimu som ešte nezažila. Cez hmlu sa ťažko ale predsa len orientujem, Júra stopercentne spolieha na moju znalosť terénu. Posledný traverz a odviažeme sa z lana, posledných 50 metrov doliezame sólo. O pol štvrtej sme konečne na vŕšku. Po sedem hodinovom boji tu stojíme uprostred ničoho. Zostup cez studené sedlo je jedinou odmenou zato, že sme to nevzdali. Ešte za svetla otvárame dvere chaty. Zima sa podpísala opäť na prstoch pravej nohy.
V nedeľu ráno sme stále obklopení hmlou. Tak čakáme. Už vymýšľam náhradný plán, keď sa hmla začala trhať. Tak predsa len to slniečko dostane šancu. Šlapeme pod Streleckú vežu. V žľabe je jeden skalný prah, ktorý keď pustí, žľab je náš. Pohľad na naklonenú policu zmrazí náš optimizmus. Vyrábame „nesmrteľný“ štand asi pol hodinu. Skúsiť to skúsime, je to predsa Puškášova cesta, to musí pustiť. A naozaj, bolo to ľahšie ako sa zdalo a kút pokrytý ľadovým firnom ponúkol parádne lezenie. V žľabe zaliatym slnkom akoby zakúrili. 200 metrov pachtenia našťastie po firne zavŕšil skalný výšvih na vrcholový hrebeň a sme hore. Užívame si azúro. Môj pohľad nie raz zablúdil na Východnú Vysokú, kde sme včera v zajatí zimy a hmly bojovali o každý centimeter. Aký to zvrat za pár hodín.
Túry:
13.1. –  Východná Vysoká, Prostriedkom steny, III, OS team, subj. V
14.1. –  Strelecká veža, Ľavým žľabom, IV-V, OS team
Spolulezec: Jiří Jaroň

Peťa Brožáková

Chamonix

V auguste minulého roku sa nám podarilo si „odskočiť“ z Paríža do Chamonix.
O Manola sa nám postarala teta Patricia neďaleko Genevy a tak sme si mohli užiť 3 dni lezenia v horách.
Vyliezli sme Rebufata na Midi (6a+, jeden úsek 6b+) a dve cesty na Aiguille du Blatiere – Red Pillar;
z toho určite najväčšia „pecka“ bola cesta L’eau rance d’Arabie 6b na Red Pillar – neskutočne pekné lezenie kde sa dalo nájsť úplne všetko.
 
Juro Martinka

Gíč a Hmla

Ďalší výjazd do Tatier, opäť s Jožom, a tento krát na Popradské pleso. Cieľ Tupá, nejaké žľaby, nakoľko je stále tvrdo. Ale nie je všetko tak. Tvrdo je hlavne v dolinách a vo svahoch, kde má slnko možnosť zasvietiť. To určite neplatí pre žľaby v Tupej.
V sobotu nás už pod nástupom dohnala nízka oblačnosť, ktorá sa doobeda držala v doline. Stojíme pod žľabom, ktorý je niekde smerom hore. Máme šťastie, halda čehúňov pred nami prešlapala stopu. Zrazu sme akoby v raji, hmla ostala hlboko pod nami a  znej ako vzdušné zámky trčia štíty veže a vežičky. Skalný výšvih obchádzame trávnato-skalným rebrom, kde je skutočne ukážkový firn, no snehy sú prachové, berú nám sily, vyčerpávajú. Asi v dvoch tretinách žľabu končíme, nevidíme zmysel v predupávaní snehovej stopy. Radšej sa kocháme hrou svetla a hôr.
V nedeľu dávame Gálfyho rebro. Opäť využívame stopy pred nami. Škoda len, že stopa končila asi v polovici žľabu. Ďalej sme si museli stopu predupať sami. Dnes bohužiaľ sa nás hmla drží.
Túry:
6.1. Tupá, Žľabom, III, s variantom po rebre sprava subj. M3, OS
7.1. Tupá, rebro Andráši-Gálfyho,III, RP
Spolulezec: Jožo z BA

Peťa Brožáková

Uzavretie „Pekelnej sezóny“ vo Vysokých Tatrách

Začali sme na Čertovej stene a skončili v Satanovej galérii.

Ku koncu roku sme sa rozhodli využiť jeden pekný deň medzi snežením v piatok a dažďom v nedeľu a tak skoro ráno sme v sobotu 30.12. vyrazili do Mengušovskej doliny. Cieľ stanovený nebol, ale vzhľadom ku kratším dňom sme vedeli, že to bude asi niečo kratšie.

Fantasticky naplánovaný štart z parkoviska nás priviedol na Popradské pleso presne v čase otvorenia reštiky, takže orosená 10- tka doplnila vypotenú vodu a priniesla potrebné proteíny a náladu. Pri východe slnka a pohľade na obsypané Bašty a Satana, sme sa rozhodli pre druhú variantu a hlavne pre neznesiteľnú bolesť chodidiel z nevypálených papúč v lyžiarkach. Chvíľa posedenia pod Satanom s vypnutými prackami stačila na regeneráciu a cieľ bol vybratý. Pekná línia a na pohľad dobré podmienky v  Popradskej ceste rozhodli.

Nedočkavosť na lezenie zatemnila rozum a klasicky po prvých metroch lezenia som vedel, že som sa zabudol napiť a čosi zjesť. Hneď som vedel že to ponesiem nedotknuté domov J. Až na dve šálky čaju po zlanení, aj tak bolo. Ale tým srandy len začali.

Po natiahnutí prvej dĺžky som doberal Mariana Plessela, ktorému na konci spodnej stienky sa rozpadla mačka a zhrkotala do doliny. Keďže to bolo tesne pod snehovým poľom sme sa rozhodli že to dolezie, potom po snehovom poli vytraverzuje do žľabu, kde sa vyviaže , pôjde hľadať mačku a neskôr sa po vlastných stopách vráti. Porucha mačky bola vážnejšia, takže oprava trvala dlhší čas, ale všemocný leukoplast to zvládol. Z tohto obdobia sú tie pekné fotky balóna, ktorý pod nami pristál. /Kupodivu žiadne keci typu- kašlime na to, to sa nedá opraviť J./

Potom bolo krásne zimné lezenie, akurát s horšími možnosťami istenia, lebo všetky špáry boli zasypané a bolo treba dosť čistiť. Stienka pod previsom už vycerila zuby, lebo bola poriadne obsypaná a niečo založiť bolo ešte horšie. Jeden frend medzi previsom a štandom ma trošku znervóznil, ale ušlo to. V previse bolo treba dosť pucovať aby sa čosi objavilo, no dalo sa. No bonbónik bola oľadnená stienka nad previsom. Všetky zúbky a špárky zaliate, pre malú hrúbku ľadu bolo možné len ľahké zaseknutie. Prvé dva kroky pustili, ale tretí ma poslal do doliny. Skobka si s mojou váhou poradila, ale aj tak som radšej hneď prešiel do zbraní, aby som ju neprovokoval J. Takže znovu previs, stienka trochu doprava a – pustila.

Doľava frend a bolo to. Ťažkosti za mnou.

No a keď sme zlanovali, hovoríme si, že mali by sme tu niečo nechať na pamiatku, že sme tu boli a Mariana napadlo / neviem prečo/, že tam zahodí brzdu J, tak som ho potom spúšťal.

No a zjazd na lyžiach až ku autu na parkovisko, bola čerešnička na dorte.

Jožo Zigo

USA road trip – záverečná časť

Keď sme plánovali cestu do USA, tak sme toho o tamojšom lezení veľa nevedeli. Nepoznali sme lezecké oblasti, mali sme len hmlistú predstavu z pekných fotiek. Na jednu oblasť sme však narážali v lezeckých článkoch znova a znova: Nevada – Red Rock. Právom sme teda očakávali, že to bude jedna z najlepších oblastí, ktorú navštívime. Pokračovať na USA road trip – záverečná časť