Klubový výjazd Téryho chata 19. – 23. 7.

Horolezci, turisti, kamzíky, svište. Koho sme stretli alebo začuli v Malej Studenej doline 19.-23.7. najviac? Dobre, boli to turisti, to nebola ťažká otázka, prekvapilo nás však, že horolezcov bolo najmenej. Aj nás bolo málo, len šesť – to je doposiaľ najnižší počet účastníkov letného klubového sústredenia.Na pár dní sa nám domovom stala Téryho chata, presnejšie jej vedľa stojaca 12-lôžková dependance. Dlhý prístup na chatu vynahradili kratšie nástupy pod steny.
Horolezeckú činnosť sme zahájili ešte pred príchodom na chatu – Žltá stena v blízkosti chaty k tomu priam vyzýva. Až počas lezenia sme prišli na to, že cesta niekdajšieho chatára Paráka má čerstvo odistené stanovištia aj po 2-3 postupové nity v dĺžkach. Ďalší deň sme vyšli na Ľadový štít – najvyšší v hlavnom hrebeni Tatier – a to cestou, ktorej spoluautorom bol náš člen. Okrem prekračovania strmého firnu pod stenou sme si vypočuli Hjustonove reči o tom, ako im mladí zbytočne zaberajú tie pekné dedkovské cesty.
Po doplnení zostavy sme v šestici išli pod Baranie rohy. V posledných dĺžkach prišla prehánka, ktorá nás nezastavila, a následne sa vyčasilo. Spišský štít nie je častým cieľom horolezcov a klasifikácia sa nám tu zdala veľmi prísna. Predpoveď počasia vôbec sa nenaplnila, namiesto troch dní s veľkým úhrnom zrážok prišli len tri popoludňajšie prehánky.
Pod Malý Ľadový štít tiež nie je dlhý prístup. Ďalekohľad na pozretie nahej ženy pri Modrom plese nevzal nikto. Peťu s Jožom viac zlákala JV stena Ľadového a smelý plán vyliezť 2  Kriššákove cesty za deň. Posledný deň pri zostupe sa ešte zastavíme pri Žltej stene, v ktorej si nás neskôr fotia turisti. Cesta týchto českých pieskarov sa vyznačuje vzdušnými traverzami a má už na svedomí jeden ľudský život.
Asi sa do tejto doliny budeme musieť  vrátiť, lebo Kejsy sa sťažuje, že ešte nikdy nebol na Pyšnom štíte. Čo je najdôležitejšie – z veľhôr sme sa všetci vrátili živí a zdraví. Nikoho z účastníkov nepostihol osud hrdinu tu odohrávajúcej sa pesničky „Pod Mačací věží zas mrtvola leží“.
Poďakovanie patrí sponzorom – Horolezeckému klubu Manín a dvom nemenovaným nezúčastneným mládencom, ktorých zálohu sme chtiac-nechtiac v súlade s nepísanými klubovými regulami museli prepiť.
Mišo Jurdík

Výstupy:

streda 19.7. 2017

Žltá stena, SV stena – Parákova cesta, V+ (J. Parák – E. Strzeboński, 1949)
M. Jurdík – A. Kaniak

štvrtok 20.7. 2017

Ľadový štít, JV stena – Brnčalov pilier, V (A. Brnčal – R. Horníček, 1946),
M. Jurdík – A. Kaniak
I. Meško – P. Muráň

piatok 21. 7. 2017

Baranie rohy, JZ stena – Šádkova cesta, IV (J. Renerová – J. Šádek, 1949)
M. Jurdík – A. Kaniak

Baranie rohy, JZ stena – Ľavá depresia, IV (Z. Lukeš – J. Sysel, 1970)
I. Meško – P. Muráň

Baranie rohy, JZ stena – Indiánske leto, VII- (K. Húserková – M. Červienka, 2014)

J. Zigo – P. Brožáková
Spišský štít, Z stena – Stredom steny, IV+ (M. Gally – V. Petrík, 1969)
M. Jurdík – A. Kaniak

sobota 22.7. 2017

Malý Ľadový štít, JZ stena – Cesta k Slnku, V (J. Andráši – J. Petrlová – A. Puškáš, 1948)
M. Jurdík – A. Kaniak

Malý Ľadový štít, JZ stena – Blahout-Haleš, V-VI (M. Blahout – V. Haleš, 1955), var.
I. Meško – P. Muráň

Ľadový štít, JV stena – Pravé vhĺbenie, V (V. Farkaš – M. Kriššák – M. Orolín, 1968)
J. Zigo – P. Brožáková

Ľadový štít, JV stena – Pravým komínom, V (M. Kriššák – M. Orolín, 1969)
J. Zigo – P. Brožáková

nedeľa 23.7. 2017

Žltá stena, SV stena – Chroustova cesta, V+ (J. Procházka – P. Stříbrný, 1970)
M. Jurdík – A. Kaniak


V termíne 19. – 23. 7. sa bude konať klubový výjazd do Tatier – Téryho chata. Nahlásiť sa je potrebné mailom do 1. 6. a zaplatiť zálohu 20€ (na schôdzi alebo u správcu). Cena za ubytovnie a večeru je cca 72€(4x noc, 3x večera). Klub hradí polovicu nákladov. Bližšie informácie na schôdzi 1. 6. o 19:30

Santier 9+

Tomáš Buček opäť posúva svoje hranice. A to cestou Santier 9+ v Kostolci.

O ceste: Parádna línia v oblasti Manínov, určite atypické lezenie. Atletická cesta vo výraznom previse skôr zahraničného charakteru. Lezenie tejto cesty priamo v Kostoleckom dóme len umocní silný zážitok z tohto magického prírodného útvaru.

autor: Dino Kuráň, 2001
zdroj: P. Šofránko

 

USA road trip – časť druhá

Čas na výlete plynie ešte rýchlejšie ako obyčajne. Začínala sa americká sezóna tekvice, a tak sme si často dožičili pumpkin pie a pumpkin spice latte.

A hlavne sme sa presunuli z Oregonu do štátu Idaho. Tu sme navštívili žulovú lezeckú oblasť City of Rocks, ktorá sa pýši množstvom ciest športových ale najmä tradičných. Po Smith Rock to bola veľká zmena: chyty samé obliny, kroky prísne do tela, bouldrového charakteru.

Oblasť je vyššie položená a nakoniec nás zima a hlásený dážď posunuli ďalej na juh – do Utahu. Ešte pred odjazdom sme si dopriali horúci kúpeľ v Durfee Hot Springs. V Utahu sme sa stavili neďaleko Salt Lake City v oblasti American Fork – v preklade  Moravský kras. Preto sme sa zdržali len 1 lezecký deň. Za 1 noc v kempe sme zaplatili 21 dolárov, a pritom tam nebol ani záchod, ani voda, ani nič iné. Nakoniec sme objavili vyššie položené kempovisko – krajšie, tichšie a zadarmo; plus okolie krásne na turistiku.

Keďže ten pravý lezecký Utah (červené pieskovcové skaly) sme si chceli nechať na chladnejšie počasie, nakopli sme tátoša a došli sme až do oblasti Shelf Road v Colorade. O oblasti sme nevedeli nič, len že je to vápno a to sme zrovna nevyhľadávali, pretože toho je u nás doma dosť. Zaujala nás však fotka v lezeckom časopise, tak prečo to neskúsiť.

Oblasť sa nachádza v blízkosti mestečka Canon City, ktoré má podivnú atmosféru. Neskôr sa dozvedáme, že v blízkosti je veľká väznica a väčšina obyvateľov žijúcich v okolí je zamestnaná práve tam.  Kemp pod skalami za par doláčov, do skál pár minút a ciest neúrekom. Charakterom sa lezenie tiež dosť odlišuje od bežného štandardu našich vápencových oblastí: veľa ciest strednej obtiažnosti, vytrvalostné, mierne previsy – pre nás dvoch raj. Jedna cesta krajšia ako druhá. Po štyroch dňoch sme si spravili malý výlet do Rocky Mountains (trochu auto-turistiky do výšky nad 3500 m.n.m.), stavili sme sa v meste Boulder a nabrali kamaráta Tomáša, ktorý sa na týždeň pripojil k nám. V Shelf Road sme strávili dokopy asi 8 lezeckých dní a ťažko sa odchádzalo. Mnohé sektory sme ani len nevideli. Určite oblasť, ktorú sa oplatí vidieť.

Na odporúčanie Lynn Hill (stretli sme ju náhodou v indickej reštaurácii v Bouldri) sme sa stavili v oblasti Rifle. Je to vápno pre amerických previsových bušičov. To nie je zrovna môj štýl, ale oblasť sa mi celkom páčila. Cesty do tela sa občas zídu. Jurko si v jednej ceste natiahol bok a tak sme prešli do vychádzkového režimu…

Pokračujeme do Utahu – oblasti  okolo mesta Moab. Na kope tu je veľa zaujímavostí, ako napríklad národný park Arches alebo Fisher Towers. Moab je pravým outdoorovým centrom pre všetky možné športy: bicykel, jazda na koni, motorky, lezenie či skákanie s padákom. Proste outdoorový raj uprostred červeného piesku. Mojim snom bolo navštíviť Indian Creek – oblasť známu neskutočnými špárami.

Ako rozcvička sa odporúča lezenie na Wall Street – stene hneď nad cestou, ktorá je (vraj) ako tak odistená. A naozaj! V niektorých cestách sú aj nity. Rozhodne však nimi neplytvali a na pevnosť pieskovca a dĺžku nitov radšej nemyslieť. Opäť sme zažili šok zo zmeny materiálu a lezeckého štýlu; a miestami “trošku” prísnejšej klasy.

Keď sa Jurkov bok trochu zotavil, vybrali sme sa na jeden deň do Indian Creek. Rada zo sprievodcu: zoberte si všetky svoje friendy a aj  všetky friendy vašich “friendov”. Tak balíme našu jednu sadu a vyrážame do terénu. Potom, čo sme zočili tie úžasné dlhočizné špáry stále rovnakého rozmeru, nám spadla sánka. Prehodnocujeme priority na krátke-ľahké-hodnotné, a pokiaľ možno čo najrozmanitejšie špáry. Naveľa sme niečo predsa len našli a s odretými ušami aj vyliezli. Dodrápaní a spokojní sme usúdili, že jeden deň tohto dobrodružstva stačí. Každopádne nás toto miesto veľmi očarilo a chceli by sme sa sem ešte niekedy vrátiť.

Americké prezidentské voľby sme prežili v národnom parku Canyonlands a dozvedeli sme sa, že voľby dopadli “very bad”. Na spestrenie programu sme zaradili návštevu dalších dvoch národných parkov: Bryce Canyon a Zion; a to napriek tomu, že pohyb so psom je na väčšine územia národných parkov zakázaný (typicky sa pes môže pohybovať iba v okolí ciest). V Zione sme si dokonca aj trošku zaliezli. Príliš sme tomu nedali, keďže Manolo nás netrpezlivo čakal v aute.

Poslednou zastávkou v Utahu bolo mesto St. George, kde sme si zaliezli na čiernom čadiči v Black Rocks a červenom piesku na Chucawalla wall. A potom už nastal čas pozrieť sa do ospevovaného Red Rock pri Las Vegas v Nevade…

Lucka Hároníková